Moje prvé Vianoce mimo Slovenska a vôbec mimo mojho domu. Deti žijú v Španielsku už dvadsať rokov, ale cestovali sme ku nim vždy výlučne v lete. Manžel cez zimu cestovať nechcel a ja som nikdy nemala srdce nechať ho počas vianočných sviatkov samého. Tieto Vianoce boli prvé po jeho smrti, trochu som z nich mala strach a tak som sa na naliehanie detí vybrala stráviť Vianoce ku nim. Boli iné. Teploty v Marbelle sa celý december pohybovali v rozmedzí 18 až 24 stupňov. Na plážach sa opaľovali ľudia, chodili v krátkych nohaviciach a tričkách, zopár odvážlivcov sa kúpalo v mori všade rozkvitnuté muškáty, begónie a oleandre. A ja som mala pocit, že sme v auguste vytiahli do obyvačky stromček a ozdobili ho. Samozrejme, že na večer sa teploty znižovali a keď sme sa vybrali na prechádzky v noci, zniesli sme aj teplé bundy. Ale som rada, že som sa vybrala a spoznala aj Vianoce trochu iné, aké sa slávia u nás. Zvyky sú iné, pre nich najväčší sviatok je 6. január, kedy si aj dávajú darčeky. Počas celých Vianoc sa rodiny stretávajú a navštevujú, často sa zíde aj 20 ľudí z rozvetvenej rodiny, na náš vkus sa zabávajú príliš hlučne, ale to už patrí k ich temperamentu. Na Silvestra o polnoci jedia 12 bobúľ hrozna, 6. januára zasa ich tradičný roscon, čo je vlastne taká brioška vo forme venca s kandizovaným ovocím a zapečenými malými figúrkami. Po rozkrájaní každý dostane kúsok a podľa toho, či si v ňom niečo nájde, sa bude odvíjať celý jeho rok. Ja som si našla miniatúrneho modrého sloníka, vraj je to šťastie na celý rok, tak uvidíme. Jednoznačne ale môžem povedať, že Vianoce boli krásne. Chvíle strávené s deťmi, rodinami ich partnerov, návštevy rozprávkovo vyzdobených miest, čarovná atmosféra – to všetko bolo ako balzam na moju dušu a ja sa teším už na tie ďalšie …
Žiadne Komentáre