Som dedinčanka …

Každá duša, rovnako ako rieka, či rastlina potrebuje čosi ako dážď: nádej, vieru, dôvod na život.
Keď ich nemá, všetko v tej duši umiera, i keď telo ešte prežíva. A ľudia budú môcť hovoriť: ,,V tomto tele kedysi býval človek.“ ….  Paulo Coelho – Piata hora.

Mám rada nedeľné rána. Vyšuchtám sa z postele. Nikam sa neponáhľame. V kuchyni už rozvoniava káva a môj mätový čaj – manžel nevie dlho spať. Len tak v pyžamách si sadneme na terasu a sledujeme, ako na lúku za záhradami vychádzajú susedove ovečky a koník. Práve prileteli aj bociany a močia si nohy v rannej rose. V stromoch trilkujú vtáci, všetko je svieže a plné života. Kvety sa svojimi vôňami chvália jeden pred druhým a po raňajky si na ruže prileteli aj včely. Sledujem všetku túto nádheru a v duchu si želám, aby som vždy mala dosť energie a síl, aby som nikdy nebola nútená opustiť túto moju oázu a vymeniť ju za nejaké betónové sídlisko. Toto všetko je totiž dážď pre moju dušu. Mám rada život na dedine. Som proste dedinčanka …
Prajem aj každému z vás, aby si našiel to svoje, čo mu prináša radosť, napĺňa bytie a dáva životu zmysel. Ten svoj dážď pre dušu. Nech je to už čokoľvek, ale nech to robí vašu dušu sviežou a plnou života, tak ako dážď záhradu … Peknú nedeľu všetkým…