Čas beží ako splašený kôň a my si to veľakrát ani neuvedomujeme. Každý deň sa vidíme v zrkadle a preto možno zmeny na sebe až tak nevnímame. Len keď po mnohých rokoch stretneme niekoho známeho, dôjde nám, že čas nezastavíme. Presne toto sa mi stalo včera. Na nákupoch som stretla po dlhých dvadsiatich rokoch bývalého kolegu Armina, s ktorým som pracovala na učilišti, myslím, že učil chémiu. Hoci spočiatku sme len tak pokukávali po sebe a zrejme obaja lovili v pamäti, kto to ten povedomý človek môže byť, nakoniec nám to došlo. A hoci za tých dvadsať rokov nám pribudlo poriadne vrások a aj šedín, dobre padlo trochu si zaspomínať a porozprávať, ako každý z nás žije …
Môj pracovný kalendár je ostatné dni naplnený do poslednej bodky. Pracujem od skorého rána do večera, aby som stihla všetko, čo ste si u mňa objednali. Včera som dokončila modré krasotinky na želanie – stojacu bábiku s medvedíkom a modrú anjelku na drevenom podstavci, ktoré sú určené pre maličkú, práve narodenú slečnu. Ona sa asi momentálne z bábik veľmi tešiť nebude, to skôr mamina. Ale keď podrastie, iste budú jej obľúbené …
Žiadne Komentáre