Pamätám si z mojich detských čias, ako som sa vždy tešila na prázdniny u starkej, kde sme sa stretávali sesternice približne rovnakého veku a trávili sme u nej časy vtedajšej detskej bezstarostnosti. Na dvore mala starú veľkú plechovú vaňu, do ktorej nám naťahala vodu zo studne a my sme sa s radosťou v nej čľapkali, nepotrebovali sme ani more. Na dvore rástla obrovská moruša, na ktorú sme liezli a oberali chutné „drevené jahody“ – ako sme to my volali, až kým sme nemali od nich modré nielen zuby, ale ešte aj uši. Zavčasu ráno z každého dvora odprevádzali svoje husy na dedinský pasienok na konci dediny a ja som sa tešila, že pôjdem spolu so starkou. Veru neviem, či by dnešné deti mali taký zážitok z vyprevádzania husí, ale ja si na chvíle strávené u starkej a všetky prázdninové vylomeniny spomínam veľmi rada.
Dnes ráno som si na toto vyháňanie husí spomenula, pretože starká rada opakovala jej obľúbené „ranné vtáča rosa zmáča“ a ráno ma veru rosa zmáčala. Privstala som si ako zvyčajne v ostatných dňoch, aby som stihla poliať, kým začne svietiť slniečko. Studňa je vyťažená poriadne, rastlinky by bez každodenného kvanta vody už dávno odišli na večnosť. Aj tak dostávajú cez obedňajší úpek poriadne zabrať – bohužiaľ, nemôžu sa ísť skryť do tieňa. Ja som o desiatej už zasadla v dielni k šijaciemu stroju, kde je úplne super chladno a do večera ma odtiaľ nedostane vonku nikto. A len tak – cez okno obyvačky som urobila pár záberov z horúceho predpoludnia …
Žiadne Komentáre