Psíčkari sú niekedy pre „obyčajných smrteľníkov“ tak trochu zvláštny druh. Myslím takých skutočných psíčkarov, telom aj srdcom. Berú svojho štvornohého miláčika ako rovnocenného člena rodiny, rozprávajú sa s ním, bez neho sa nikam nepohnú. Jedného takého máme v rodine, takže viem, o čom píšem – že Lucka? Napríklad vyberieme sa niekam a samozrejme si so sebou berieme foťák, veď málokedy sme spolu, tak nech máme aspoň pamiatku. Po návrate domov sa márne snažím medzi štyristotridsiatimiôsmymi fotkami psov nájsť aspoň jednu, kde by sa mihla moja maličkosť, alebo aspoň kúsok môjho ucha. No čo už – snáď nabudúce. Pred obedom si najskôr skontrolujem tanier, aby som v zápale nezjedla aj nejaký ten chlp a nohavice, na ktorých je viac chlpov ako na psovi už ani nemá zmysel riešiť. Na kávičkovanie na terase sa treba dostaviť v dostatočnom predstihu, inak sa nám ujde iba miesto na stoličkách. Z gauča nás pozorujú psíci – a takí sú zlatí. Proste sú naši, členovia rodiny.
A pre takúto pani psíčkárku som vyrobila aj túto béžovobielu anjelku s dreveným psíkom. Verím, že bude mať radosť …
Žiadne Komentáre